Éra kresťanských strán končí, nie však kresťania v politike

Autor: Ondrej Prostredník | 13.6.2019 o 13:54 | Karma článku: 1,64 | Prečítané:  610x

Kresťanská politika je opäť témou. Neúspech novovzniknutých kresťanských strán v eurovoľbách viedol k sformovaniu ďalšej. 

Hoci Igor Matovič hovorí o krídle, či druhej nohe existujúceho hnutia OĽANO, v skutočnosti ide o jeho veľmi zásadnú transformáciu a pokus ponúknuť Slovensku ďalšiu kresťanskú stranu.

V podstate možno uvítať tento proces. Je dôkazom, že kresťanskou politikou na Slovensku nazývame už ozaj kadečo a diskusia o jej charaktere je teda na mieste. V tomto texte teda nebudem uvažovať o šanciach nového projektu OĽANO. Beriem ho len ako impulz k formulovaniu niekoľkých myšlienok o mieste kresťanskej viery v politike.

Náboženstvo nemôže byť normatívom politiky

Kresťanstvo je náboženskou vierou. Jeho poslaním je formovať spôsob života jednotlivcov a ich správanie vo vzťahu k iným. Najmä monoteistické náboženstvá pripisujú etike významné miesto vo svojom pôsobení. To sa nevyhnutne prekrýva s poslaním politiky. Problém však vzniká, keď sa ukáže rozmanitosť etických princípov v závislosti od rôznych teologických škôl a tradícií. Etika ktorej náboženskej konfesie má byť základom štátnych politík?  Na základe Matovičovho kroku by sme v konkrétnych podmienkach Slovenska mohli ešte spresniť túto otázku: Etika ktorého názorového smeru v rámci katolíckej cirkvi má byť východiskom pre formulovanie politických riešení?

Už formulácia tejto otázky naznačuje, že takéto uvažovanie je slepou uličkou. Žiadna konfesia a žiadna skupina v rámci určitej konfesie nemôže v modernom demokratickom štáte prísť s nárokom, že uplatnenie svojej náboženskej slobody chápe ako právo na presadzovanie svojej náboženskej etiky v politikách štátu. Faktom je, že v posledných rokoch sa rímskokatolícka cirkev veľmi snaží o prevzatie úlohy lídra a o zjednotenie cirkví pri formulovaní kresťanských etických stanovísk. Tie potom predkladá štátnym úradom ako požiadavky všetkých slovenských kresťanov s cieľom premietnuť ich do politík a do legislatívy. Dokazuje to, ako veľmi dobre si cirkvi uvedomujú, že ich konfesionálne etické špecifiká musia obetovať v záujme dosiahnutia aspoň niekoľkých cieľov. Výsledkom je však hrubá redukcia celej škály kresťanských etických zásad. V niektorých prípadoch dokonca popretie vlastných konfesionálnych špecifík v oblasti etiky. Napríklad evanjelickí predstavitelia sa v diskusii o istanbulskom dohovore úplne odklonili od vlastnej teológie a v protiklade so stanoviskami evanjelikov v Česku, Rakúsku, Nemecku a v Škandinávii podpisujú vyhlásenia proti dohovoru v duchu konzervatívnej rímskokatolíckej dogmatiky.

Kresťania a agnostici sú rovnocennou súčasťou politiky

Na druhej strane však nemožno ignorovať fakt, že veľká časť voličov na Slovensku sa hlási k nejakej forme kresťanstva. To nevyhnutne vedie všetky politické strany k tomu, aby vo svojich programoch reagovali aj na náboženské etické zásady svojich voličov. Každá z množstva slovenských politických strán od Smeru až po nespočítateľné ministrany svojim programom osloví určité percento kresťanov. To je najlepším dôkazom toho, že etické zásady kresťanov sú veľmi rozmanité a svoje vyjadrenie nachádzajú v často veľmi protichodných politických programoch. Preto kresťania nemajú problém hlásiť sa k SMERU, ale aj ku Kotelbovej ĽSNS.

Predstava, že môže existovať jedna strana s jedným politickým programom, ktorá bude ideálnou reprezentáciou kresťanských etických hodnôt v politike, je preto nereálna. Rovnako nereálne je aj vytváranie spoločných cirkevných lobistických združení, ktoré sa po vzájomných kompromisoch budú pred štátnymi úradmi prezentovať ako hlas väčšiny kresťanov na Slovensku. Nuž a celkom scestnou je predstava, že garantom morálky v spoločnosti môžu byť jedine cirkvi a ich etické zásady a preto musia byť názory a princípy cirkvi vyňaté z bežnej demokratickej politickej súťaže a musia mať garantovaný priamy prístup k politickým mechanizmom moci.

Bolo to už osvietenstvo, ktoré napriek veľkému odporu cirkvi presadilo spoločenskú zhodu na tom, že aj ateisti môžu byť garantmi spoločenskej morálky a človek bez náboženstva sa nemusí nevyhnutne stať barbarom. Dôsledkom toho je postupujúca sekularizácia európskej spoločnosti a stále viac akceptovaná zásada, že politický systém musí zohľadňovať fakt, že spoločnosť sa skladá z množstva rozmanitých názorových spoločenstiev. Tie sa pritom môžu združovať na základe náboženského presvedčenia, ale rovnako aj na základe akéhokoľvek iného filozofického presvedčenia.

Kresťania môžu vieru v politike rehabilitovať

Toto povedomie vytvára pre kresťanskú vieru v politike úplne nové podmienky. Nazdávam sa, že éra kresťanskej demokracie v širšom zmysle slova sa v Európe postupne končí. Zohrala určite významnú a pozitívnu úlohu v budovaní Európy ako tolerantnej, prosperujúcej a pokojnej spoločnosti. V posledných rokoch sa však ukazuje, že nedokáže čeliť nastupujúcemu nacionalizmu a extrémizmu. Aj keď sa európski kresťanskí demokrati jednoznačne a rozhodne stavajú proti populizmu, zostávajú v defenzíve a tematicky a programovo vyčerpaní. V Európe je totiž stále viac ľudí, ktorí stoja mimo akejkoľvek cirkvi a preto aj majú problém sa stotožniť s politickým programom, ktorý má vo svojom názve kresťanstvo.

V podmienkach Slovenska sa to prejavuje aj v tom, že prostredie cirkvi je doslova paralyzované, keď mu témy rodiny, národa a ochrany tradičnej kultúry preberá pravicový i ľavicový extrém. Ako myšlienkový základ pre tradičnú kresťanskodemokratickú politiku sa cirkvi stávajú neužitočnými. Vyhlásili vojnu sekularizácii a nedokázali svoje poslanie pochopiť tak, že sú jedným z partnerov rozmanitých segmentov liberálnej občianskej spoločnosti. V atmosfére konfliktu so všetkými sa len ťažko dá konštruktívne prispievať k všeobecnému dobru. Ak sa v tomto diskurze aj ozve niektorý z kresťanských demokratov a v konfliktných etických témach prehovorí ako štandardný európsky kresťanský demokrat, na Slovensku si vyslúži nálepku liberála.

Aké je teda miesto kresťanskej viery v politike? Vychádzam z poznania, že kresťania sú veľmi rôznorodé spoločenstvo a sú nositeľmi celého spektra politických názorov. Preto aj miesto angažovaných veriacich občanov musí byť prirodzene v rôznych politických stranách bez toho, aby sa tá, či oná strana nevyhnutne musela volať kresťanská. Zostáva už potom témou vnútrokresťanskej diskusie, či sa ako spoločenstvo vymedzí voči takým politickým manifestáciám kresťanstva, ktoré sympatizujú s fašizmom a popierajú princípy demokracie.

Úlohu kresťanov v politike sekulárnej spoločnosti vnímam predovšetkým v tom, aby kresťanskú vieru rehabilitovali. V prvom rade musia občianskej spoločnosti dokázať, že súčasná redukcia politickej angažovanosti kresťanov na oblasť rodinnej politiky, sexuálnej morálky a ochrany tradičnej kultúry, je deformáciou celého širokého spektra a bohatstva, ktoré kresťanská viera ponúka pre formovanie spoločnosti.  To sa môže podariť vtedy, keď vo svojej teológii kresťania prestanú interpretovať svoje náboženské texty ako úzke a ultimatívne politické požiadavky. Kresťanská teológia totiž ponúka množstvo konštruktívnych myšlienok pre také oblasti politiky ako je sociálna inklúzia, ľudské práva, ochrana životného prostredia, boj proti korupcii ale aj etické dopady umelej inteligencie, rozvojovú a humanitárnu prácu a mnoho ďalších tém, ktoré z našej spoločnosti môžu urobiť lepšie miesto pre život.

Ondrej Prostredník

(Foto: AFP)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Vyšetrovanie Kuciakovej vraždy je takmer na konci

Andruskó bude mať kratší trest.

Píše Peter Ivanecký

Áno, demokracia je na h...o

Ale dav, ktorý nevie, čo je DPH, aj tak rozhoduje najlepšie.


Už ste čítali?