Jej kňazi mali vo vojnových operáciách stáť po boku svojich veriacich a pomáhať im vyrovnať sa s hrôzami vojny.
Vývoj vzťahu medzi cirkvami a nacistami a neskôr Hitlerovým štátom sa stal dôležitou lekciou pre povojnové budovanie vzťahu cirkvi a štátu. Je to lekcia, ktorá nás učí, že cirkev a štát musia byť dôsledne oddelené.
Keď v roku 1930 Hitlerova NSDAP zvýšila svoj volebný výsledok z 2,6% na 18,3%, bol to impulz pre nemeckých katolíckych biskupov, aby vyslali vážne varovanie pred ideológiou tejto strany. Označili ju ako takú, ktorá je v rozpore s kresťanstvom. Neskôr dokonca hovorili, že katolík nemôže byť členom NSDAP.
To sa však zmenilo, keď Hitler v januári 1933 prevzal moc v štáte. Katolícki biskupi boli v rozpakoch, pretože ich učenie im prikazovalo rešpektovať demokraticky zvolenú štátnu vrchnosť a prejaviť jej občiansku poslušnosť. Navyše Hitler ich pri nástupe k moci uistil, že jeho vláda bude rešpektovať všetky dovtedajšie zmluvy medzi cirkvami a štátom. Celonárodnej eufórii z Hitlerových plánov pre Nemecko prepadli aj mnohí katolícki biskupi. Dôraz na nacionalizmus sa im pozdával ako dobrá stratégia boja proti ateizmu, ktorý pre nich stelesňovali nielen prúdy liberálnej demokracie na Západe, ale najmä boľševizmus v Sovietskom zväze.
Veľká časť evanjelickej cirkvi dokonca začala pracovať na vytvorení nového typu kresťanstva zbaveného akéhokoľvek prepojenia na židovstvo a judaizmus. Nazvali ho Deutsche Christen. V Eisenachu založili inštitút na odjudaizovanie kresťanstva. Len malá skupina evanjelických teológov sa dokázala postaviť proti tomuto znetvoreniu kresťanských myšlienok.
Za vrchol úzkeho prepojenia cirkví a nacistického štátu možno považovať Ríšsky konkordát s Vatikánom z 20. júla 1933. Pre Hitlera to bol prvý medzinárodný diplomatický úspech. Cirkev v ňom získala viaceré výsady, napr. aj postavenie verejnoprávnej inštitúcie. Podľa viacerých historikov získala túto výsadu výmenou za to, že katolícka Strana stredu (Zetrumspartei) prv, v procese rokovania o konkordáte, hlasovala za tzv. zákon o splnomocnení (Ermächtigungsgesetz, 24. marca 1933), ktorým sa prakticky nastolila diktatúra Adolfa Hitlera.
Až keď sa ukázalo, že Hitler vôbec nedodržiava prísľuby voči cirkvi a siaha na jej slobody a jeho režim šíri rasovú nenávisť, prichádza v roku 1937 známa encyklika pápeža Pia XI. „Mit brennender Sorge“. Teologicky v nej jedinečným a nadčasovým spôsobom analyzoval nacistický režim a odsúdil ho. U mnohých katolíkov v Nemecku však narazil na nepochopenie. História ukazuje, že obe hlavné konfesie v Nemecku, katolíci aj evanjelici sa voči Hitlerovmu režimu správali konformne a napriek mnohým perzekúciám voči jednotlivcom v cirkvi profitovali z úzkeho prepojenia cirkvi a štátu.
Aj preto Hitler pomerne ľahko získaval podporu cirkví na svoje vojnové prípravy. 1. septembra 1939 ich premenil na besnenie, ktoré poznáme ako Druhá svetová vojna.
(Foto: ULLSTEIN BILD)