Vážený pán Marián Čaučík,
ďakujem za Váš otvorený list. Vážim si Váš záujem o dialóg ľudí dobrej vôle. Hlásim sa k nemu. Preto chcem odpovedať na Váš list a vysvetliť moje stanovisko k obsahu učebnice náboženstva.
Nie som proti tomu, aby cirkvi rozhodovali o obsahu vyučovania na hodinách náboženstva na verejných školách. Poukazujem na to, že uplatňovanie náboženskej slobody nemôže byť bezhraničné. Predpokladám, že na tom sa zhodneme. To, čo by malo byť predmetom diskusie, sú teda hranice náboženskej slobody.
Náboženskú slobodu pokladám za jeden z najväčších výdobytkov Novembra 1989. Ponižovalo ma, keď ma niekedy v roku 1976 učiteľ na hodine občianskej náuky verejne pred triedou zhadzoval a žiadal, aby som predložil dôkazy o existencii Boha. Rovnako sa ma dotýkalo to, keď ma v roku 1982 riaditeľ gymnázia v školskom rozhlase prirovnal spolu s ďalším spolužiakom k zlodejom a prostitútkam len preto, že sme sa prihlásili na štúdium teológie. On katolíckej, ja evanjelickej. Po ničom som vtedy netúžil viac, než po tom, aby sa už takéto ponižovanie pre vieru nemohlo opakovať.
Táto osobná skúsenosť spred roku 1989 ma však vedie k citlivosti, aby som svoju náboženskú slobodu neuplatňoval tak, aby som ňou zraňoval a urážal iných a aby som v mene svojej náboženskej slobody požadoval také politické riešenia, ktoré obmedzujú práva a slobody iných občanov.
Moje stanovisko k učebnici náboženstva je motivované práve touto citlivosťou. Chápem, že mnohí v cirkvi chápu slobodu určovať obsah náboženskej výchovy ako posvätnú výsadu, ktorá chráni cirkvi pred takým zasahovaním štátu, akému som bol ja a asi aj Vy, vystavený pred rokom 1989. Ale mňa moja citlivosť na obmedzovanie práv menšín vedie k tomu, aby som bol opatrný pri využívaní svojej náboženskej slobody a vždy znova si kladiem otázku, či moje postoje viery neurážajú iných ľudí.
Cirkev zaiste môže hlásať svoj pohľad na učenie o človeku. Ale Ústava SR vyvažuje náboženskú slobodu slobodami iných občanov štátu. Verejné školy a vzdelávanie v oblasti náboženstva by sme teda ako kresťania, či ľudia akejkoľvek viery, nemali vnímať ako nedotknuteľný priestor bez možnosti kritiky a verejnej kontroly. V tomto si myslím, že by malo byť v záujme cirkví, aby pri tvorbe učebných osnov a obsahu učebníc zostávali v konštruktívnom dialógu s ostatnými časťami spoločnosti. Apelovanie na to, že čo si cirkvi učia na náboženstve je ich vec a nikoho do toho nič, nepokladám za dobrú stratégiu pre budovanie zmieru v spoločnosti, ktorá je čím ďalej tým bohatšia na kultúrnu, konfesionálnu a náboženskú rozmanitosť.
Myslím, že ideálne by bolo, keby sme na verejných školách vyučovali predmet, ktorý by bol kombináciou etiky a religionistiky a ponúkal by nadkonfesionálny pohľad na hodnotu náboženstva. Takýto predmet by mohol byť po obsahovej stránke výsledkom spolupráce etikov, religionistov a teológov. Konfesionálna náboženská výchova by sa mala presunúť do priestorov cirkví a náboženských spoločností a mala by zostať v ich výlučnej kompetencii pri rešpektovaní práv a slobôd všetkých občanov.
Vážim si, že hovoríte o tom, ako cirkev ctí ľudské práva. Prekvapuje ma preto, že v tom istom odseku Vášho listu hovoríte o tom, že LGBTI ľudia by nemali mať rovnaké právo na rodinný a súkromný život ako ostatní občania len preto, lebo si to cirkev a väčšina občanov nepraje. Ja si pri takejto argumentácii vždy spomeniem na moje zážitky zo školy a vtedy stojím na strane tých, ktorým sa práva upierajú.
Cirkvi majú dôležitú úlohu v spoločnosti. Tou je šíriť posolstvo lásky a porozumenia. Ľudia, ktorí siahnu po interrupcii ako krajnom riešení, či používajú antikoncepciu, aby predišli neželanému tehotenstvu, alebo využívajú umelé oplodnenie, či poukazujú na to, že násilie na ženách má svoj koreň v nesprávne chápaných rodových rolách v spoločnosti, nie sú služobníci kultúry smrti. Sú to ľudia, ktorým záleží na živote.
Ďakujem ešte raz za Váš názor a odozvu a verím, že v konštruktívnej diskusii môžeme pokračovať.
Ondrej Prostredník