Je capnutie dieťaťa po zadku násilím?

Autor: Ondrej Prostredník | 19.11.2019 o 20:58 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  5117x

Táto otázka vždy spúšťa emotívne diskusie. Každý človek prešiel nejakou výchovou a väčšina z nás je tiež vychovávateľom, či už v pozícii rodičov alebo profesionálov vo vzdelávaní a sociálnej oblasti.

Tento týždeň si medzinárodné spoločenstvo pripomína 30. výročie prelomového medzinárodného dokumentu. Je ním Dohovor o právach dieťaťa. Slovenská republika ho ratifikovala v roku 1993 a následne sa zaviazala plniť aj opčné protokoly o boji proti obchodu s deťmi, detskou prostitúciou a detskou pornografiou (2004) a o deťoch v ozbrojených konfliktoch (2006). Zákonom 176/2015 Z.z. Slovenská republika zriadila úrad Komisára pre deti, ktorého úlohou je podporovať a presadzovať práva priznané Dohovorom.

Zdalo by sa teda, že v oblasti ochrany práv dieťaťa máme čistý stôl. Veď kto by sa nepodpísal pod to, že deti sú najzraniteľnejšou časťou našej spoločnosti a preto musíme robiť všetko pre ich ochranu. Ak sa však pustíme do diskusie o spôsobe výchovy, zistíme, že tu až taká zhoda nepanuje. Skôr naopak.

Veľmi ma prekvapilo, že v procese schvaľovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike viaceré mimovládne organizácie vo svojich pripomienkach presadzovali právo rodičov telesne trestať deti. Argumentovali tým, že nulová tolerancia voči násiliu na deťoch navrhovaná stratégiou môže viesť k trestnoprávnym postihom rodičov, ktorí pri výchove detí používajú „drobné výchovné tresty“. V diskusiách, ktoré som v tej dobe pozorne sledoval, mnohí  argumentovali aj tým, že predsa capnutie po zadku je tradičným prvkom slovenskej výchovy a oni ako rodičia odmietajú, aby im štát siahal na toto právo.

Je fajn, že Celoštátna stratégia týmto tlakom neustúpila a pracuje s cieľom dosiahnuť nulovú toleranciu voči násiliu na deťoch a ženách.

Čaká nás však ešte veľa diskusií a vzdelávania spoločnosti v tom, ako sa stavať k telesným trestom detí. Veľmi dobrý podklad pre túto diskusiu pripravila Rada Európy a hovorí v ňom, že telesným trestom je „každá akcia na potrestanie dieťaťa, ktorá by sa považovala za nezákonné napadnutie, keby bola namierená proti dospelej osobe“.

Ako je možné, že facku dospelému zhodne považujeme za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a facku dieťaťu, či v súkromí, či na verejnosti tolerujeme ako drobný výchovný trest a tradičný prvok výchovy?

Nazdávam sa, že tu niekde sú aj korene neprimeranej tolerancie voči násiliu v medziľudských vzťahoch v našej spoločnosti a násiliu na ženách zvlášť. Netreba žiadne expertízy a dokazovanie na to, aby sme pochopili, že kto ako dieťa zažil ponižovanie a telesné tresty, bude násilie využívať ako prostriedok na riešenie konfliktných situácií vtedy, keď sa sám dostane do pozície silnejšieho.

Pracujme spoločne na zmene vnímania telesných trestov. Výročie Dohovoru o právach dieťaťa je na to vhodnou príležitosťou. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Marketér: Deti v predvolebnom spote Smeru? Je to za hranou

Ako by mali komunikovať štátne inštitúcie a darí sa to polícii?


Už ste čítali?