Sčítanie ľudu z roku 2011 nám ponúka zvláštny zrkadlový obraz. Takmer 80% občanov SR sa prihlásilo k nejakému náboženskému vyznaniu (65,8% z toho ku katolíckej cirkvi) a niečo cez 20% uviedlo, že sú bez vyznania, alebo na otázku neodpovedali.
Je niekoľko záverov, ktoré z tohto porovnania v súčasnej debate o odluke cirkvi a štátu možno urobiť.
Ten prvý by mohol znieť, že väčšina občanov Slovenska vníma cirkvi ako istý typ verejnoprávnej inštitúcie. Je fajn, že ich máme, ale nech to platí štát. Keď sa ich niekto spýta na ich náboženské vyznanie, k nejakému sa prihlásia. Považujú za prirodzené, že vo verejnom priestore je dostupná služba, ktorá uspokojí ich náboženské potreby. Spravidla ide o tzv. prechodové rituály (pokrstenie, prvé prijímanie, birmovka, sobáš a pohreb) a tiež príležitostná návšteva kostola. Vtedy sú v zásade ochotní za konkrétnu službu aj zaplatiť. O to, z akých prostriedkov funguje pomerne rozvetvený aparát cirkvi v dobe medzi tým, keď oni zrovna nemajú záujem o nejakú jej službu, sa nezaujímajú. Vyhovuje im, že na základnú prevádzku cirkví prispieva štát a uspokojuje tak ich predstavu, že náboženstvo je viac-menej akýsi folklór, ktorý by mal byť dostupný každému a vždy.
Ak je tento záver správny, treba k tomu povedať nasledovné. Takéto vnímanie cirkvi je na jednej strane v rozpore s definíciou štátu ako sekulárneho, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo. Udržiavanie náboženských inštitúcií finančnou a rozsiahlou legislatívnou podporou také väzby totiž jednoznačne vytvára.
No a je to aj v rozpore s tým, ako povinnosti svojich členov definujú samotné cirkvi. Katolícke kanonické právo hovorí: „Veriaci v Krista sú viazaní prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“ (Kán. 25 – § 1.) V ústave evanjelickej cirkvi sa tiež medzi povinnosťami člena cirkvi uvádza aj povinnosť prispievať na úhradu nákladov spojených s činnosťou cirkvi (čl. 9, ods. 1. písm. d). Mne z toho vychádza, že podľa vlastnej definície členstva reprezentujú najväčšie cirkvi na Slovensku nie 80% ale 20% občanov SR.
A to je druhý záver, ktorý je potrebné z tohto porovnania urobiť. Za 30 rokov od Nežnej cirkvi nedokázali využiť slobodu pre svoju činnosť na to, aby svojich členov viedli k finančnej zodpovednosti za činnosť vlastných cirkví. Namiesto toho rozvíjali povedomie, že Slovensko je jedným z najreligióznejších štátov v Európe a preto je prirodzené, aby cirkvi boli pevnou súčasťou verejného života s prístupom do verejných škôl, rozhlasu a televízie a s právom na štedrý príspevok štátu na ich činnosť.
Informácia, že len pätina občanov Slovenska je v zmysle definičných pravidiel samotných cirkví ich skutočnými členmi je pre predstaviteľov cirkví iste trpkým prebudením z tridsaťročného sna o zbožnom Slovensku. Je však aj výzvou pre celú spoločnosť, aby sa konečne rozišla s predstavou cirkví ako akýchsi verejnoprávnych inštitúcií a priradila im rovnoprávne miesto medzi ostatnými organizáciami občianskej spoločnosti.
Ondrej Prostredník
teológ a publicista
člen predsedníctva Progresívneho Slovenska